Porodní příběh, který ještě nekončí

Pôrod je veľmi významný okamih v živote ženy.

K mojim pôrodom sa intuitívne myšlienkami a pocitmi stále vraciam. Hlboko sa mi to vrylo do srdca i mysle. Mam pocit, že tuto udalosť musím spísať do príbehu a tak si ozdraviť svoje trauma. Chcela by som poznať a zažiť, čo je to radosť z prirodzeného nenarušovaného pôrodu a láskyplne zrodenie dieťatka. Snáď sa mi to raz ešte podarí. Keď som dopísala tieto riadky, bol to pre mňa veľmi uzdravujúci pocit. Ďakujem Vám za prečítanie! Prvý pôrod Keď mám opísať svoj prvý pôrod (je to 4,5 roka dozadu), stále mám v živej pamäti detailne veľa vecí. Po tomto pôrode som niekoľko mesiacov mala nočné mory a reálne som tu bolesť, totálnu vyčerpanosť, triašku a neschopnosť porodiť vlastné dieťa cítila aj v snoch. Našťastie som to po 3 mesiacoch prekonala – vlastne môj synček mi pomáhal (videla som, že to všetko za to stálo). Toto krásne stvorenie mi dávalo toľko veľa sily, že prvá túžba po druhom bábätku prišla predsa len v dohľadnej dobe.

 Celé sa to začalo v noci z nedele na pondelok. Prvé kontrakcie možno, čo 20 minút. Dali sa predýchať a neboli ničím hrozným. No už som v tú noc nespala. Vždy, keď som zavrela oči, o pár minút prišla bolesť, ktorá ma znova prebrala. Vlastne som bola tak nažhavená. Konečne sa čosi začína diať a bábätko sa pýta na svet. V tú noc som fakt nemala chuť spať. Prišlo ráno a nič nové. Bolesti približne, čo 20 minút, niekedy 10, niekedy 45 minút a nič. Takto sa to vlieklo celý pondelok. Ešte som aj piekla vianočné koláčiky. Prišla ďalšia noc a kontrakcie boli stále rovnaké ako v tú predchádzajúcu. Dnes viem, že to neboli kontrakcie, boli to také príjemné vlny zrodenia. Tiež som si nepospala, no už som bola unavenejšia a medzi tými polhodinovými pauzami som zadriemavala. Prišiel utorok. Ráno sme ešte išli starkej kúpiť malý vianočný stromček na tržnicu. Bolesti čo 10-15 minút, stále sa dali predychávať. Dokonca som veľa s mužom žartovala a smiala sa, bola som ako omámená šťastím, že konečne uvidím svoje bábätko. Onedlho ako sme prišli domov, urobila som nechcene prudký pohyb – krok cez dva schody hore a praskla mi voda. Prišlo to tak nečakane, bolo to veľmi príjemné. Hovorím manželovi – idemeeee, a tak sme vyštartovali do pôrodnice. Prijem trval niekoľko hodín, bo akurát mali veľa práce. Nechali ma zatiaľ sedieť na stoličke v ambulancii. Bola som taká natešená, že už som tu a už sa to blíži, no vlny sa mi takmer zastavili. Nemala som žiadne. Prišiel ma vyšetriť lekár a nebola som ani trochu otvorená. Bola som z toho sklamaná. Lekár povedal, že voda odtečená, bolesti žiadne, tak idem na izbu a nie na pôrodnú sálu. To bol už večer okolo 19. hodiny. Na izbe sa vlny znova ozvali tak čo 7-10 minút, tu mi bolo celkom príjemne, mala som tam manžela a nikoho iného.

O polnoci ma lekár znova prezrel a nič nové. Hovorili, že ak sa to v noci nerozbehne, tak ráno mi dajú vyvolávaciu tabletku. Ach, tajne som dúfala, že sa rozbehne. Boliestky v noci zosilneli, už sa mi nedalo vôbec zaspäť aj keď som už začínala byť vyčerpaná. Totižto tretia noc bez spánku a ešte pôrod ďaleko. Ako prvorodička som vôbec nevedela do čoho idem a čo ma čaká, vedela som však, že ráno bude náročný deň. Začínal ma prepadať veľký strach. Ráno mi o 8. dali tabletku (myslím, že to bol Prostín) – podotýkam dosť necitlivo. Lekár s obrovskou tlamou sa oprel do mňa, samozrejme som jemne skríkla. Povedal len necitlivo, že čo sa mykám, veď za chvíľu tade pôjde hlavička bábätka, že to musím vydržať. Poslali ma naspäť na izbu a že do hodiny ma vezmú na pôrodnú sálu. Za polhodiny začali bolesti, ale to boli BOLESTI, ktoré boli už nepredýchateľné. Nemali žiadnu pauzu a boli také silné, že som nemohla uveriť, že takéto silné to môže vôbec byť a že to celé prežijem. Z izby som sa nevedela presunúť na sálu, ledva som krok po kroku dala a manželovi so slzami v očiach hovorila, toto teda asi nezvládnem. Obliala ma veľká beznádej, strach a slabosť.

Dali mi klystír, vyšetrili a stále sa nič nemenilo. Bolesti boli ukrutné a takmer nonstop .Na ctg záznamoch som bola taktiež nonstop. Ževraj kvôli tej odtečenej vode musím len ležať na monitoroch. Bolesti sa nedali predýchať potichu a začala som stonať. Jedna pôrodná asistentka (ďalej len PA) prišla, že čo vykrikujem, že na chodbe sú iné mamičky, ktoré zbytočne straším. Ach, ale bolo to tak veľmi bolestivé, že ústa nevedeli byt ticho, musela som vydať dáky hlas. Možno aj preto, aby som im podvedome ukázala, že ma to strašne bolí. Bála som sa, že umieram. Nikdy by som nepovedala, že takáto bolesť sa da vôbec fyzicky dosiahnúť a aj prežiť. PA mi však stále opakovala, že bolesti nemáte také silné, prídu omnoho horšie, že čo kričím a ako zvládnem tie veľké bolesti potom (podotýkam, tie bolesti v tú chvíľu a až do konca pôrodu boli stále rovnako intenzívne, neboli už silnejšie). Táto informácia od PA ma tak zarazila, že som si bola takmer istá že to neprežijem. Ach, nedokážem nájsť v sebe silu porodiť svoje dieťa. Začala som byť strašne unavená. Celé telo sa mi triaslo z vyčerpania, oblievala ma neuveriteľná zimnica. Kontrakcie som mala nonstop za sebou. Stále som ležala na záznamoch. Nijako som si nemohla pomôcť. Cítila som sa tak stiahnutá aj zvnútra. Akoby sa moje telo nasilu otváralo, nevedela som sa oddať tomu pôrodnému procesu a uvoľniť sa. Bolo 11 hodín a otvorená stále na jeden prst, prišla ku mne iná a to už empatickejšia PA, ktorú som zároveň poprosila, aby so mnou zostala.

Začala mi byť oporou, držať a hladkať ruku. Bolo to veľmi povzbudzujúce v porovnaní s tou menej príjemnou PA, ktorá na mňa len necitlivo hulákala a tak všetko len sťažovala. Otváranie išlo veľmi ťažko, bola som už zúfala, začali sa mi vyhrážať cisárskym rezom. Vlastne som ho začínala aj chcieť, lebo sa to už nedalo vydržať. Hlavne to moje vyčerpanie, zimnica a triaška celým telom. Slzy som mala v očiach a neuveriteľnú paniku. Chcela som, nech mi to dieťa výberu a rozrežú ma kľudne aj bez narkózy. Istotne to bude menšia bolesť než tá, ktorú mám. Po naliehaní mi dovolili jednu sprchu (len nachvíľu). Och, tak mi tam bolo príjemne. Chcela som ostať v tej teplej sprche a aj kontrakcie sa stali trošku znesiteľnejšie. Samozrejme nie, musím ísť opäť na záznamy. Ach, dáko som sa na tú posteľ vydriapala. Čo bolo pozitívne, tak nález sa na 3 cm posunul. No päť som musela ležať na pásoch a to bolo utrpenie. PA skúšala ďalej uvoľňovať kŕčok masážou.

Bol obed 12 hodín a bola som fakt na pokraji síl. Prosila som ich o dáku pomoc. Čosi mi od bolesti pichli (spazmolitikum, dvakrát). Necítila som sa však lepšie. Mala som príšernú suchú chuť v ústach. Totižto už som nič nepila a nejedla od utorka rana a teraz bola streda obed . Akonáhle ma prijali, povedali mi, nejesť a nič nepiť. A tak úplne zničená som zrazu začala zaspávať na pôrodnej posteli a strácať hocakú silu ďalej bojovať. Bolo asi 13 hodín, keď mi zrazu oznámili, že to vyzerá super. Prišla lekárka a kopec ľudí okolo a začala som tlačiť. Tlačenie bolo pre mňa už úľava. Bolo to riadené tlačenie lekárkou, no za 10 minutiek bolo bábätko vonku. Bol to ten najkrajší okamžik v mojom živote. Keď som porodila prvýkrát svoje dieťatko, stala som sa matkou a on – synček mojim princom. Nikdy nezabudnem – zrazu všetky bolesti prešli. Dostala som neuveriteľne veľkú chuť žiť. Prestala som zaspávať a byť unavená. Mala som toľko sily v sebe. Placentu zo mňa bez problémov tzv. vytiahli a polhodinové šitie epizotómie len jemne štipkalo. Mala som toho malého drobca vedľa mňa (medzi tým už odváženého, umytého a zabaleného ako dáku húseničku v perinke). Synčekovi brali pupočníkovú krv (bola som v domnení, že robím to najlepšie pre svoje dieťa). Žiaľ bol po pár mesiacoch anemický, lebo mu táto krvička v obehu chýbala – dnes to už viem. Bonding som pri tomto pôrode ani ja ani moje dieťatko nezažila a veľmi ma to mrzí.

Mala som vtedy fakt málo pravdivých informácii.

 

Druhý pôrod (2 roky dozadu) Pri druhom pôrode som vedela, že sa musím, čo najviac hýbať a neležať na CTG záznamoch. Pôrod tak lepšie postupuje. Ďalej som už nechcela epizotómiu, bo ten prvý nástrih sa mi dlho hojil (rana sa po pôrode otvorila a fit som bola až 3 mesiace po pôrode). Pri druhom pôrode som chcela nechať dieťatku dotepať pupočník a samozrejme chcela som dieťatko hneď na hruď a aby sa samo prisalo, zažiť bonding. Mala som v sebe takú malú nádej, že ak budem neústupčivá a trvať na svojom, moje želania v pôrodnici budú akceptované. To boli moje predstavy. Reálna situácia bola lepšia ako pri prvom pôrode, no stále to nebolo ono. Žiaľ rodila som opäť v tej istej SK pôrodnici, dokonca označenej ako babyfriendly, no nebolo to tak ako by malo. Druhý pôrod sa mi rozbehol našťastie bez odtečenia plodovej vody (dávala som si ku koncu tehu pozor na prudké pohyby, aby sa mi nestalo to, čo pri prvom a mohla sa tak vyhnúť bolestivej vyvolávačke a ležaniu na monitoroch). Bol večer 20. hodín – streda. Zrazu prišla prvá vlnka, paráda, a za ňou ďalšia. Medzi nimi asi 7 minútové intervaly. V pohode si ich užívam na fitlopte doma. Intervaly sa neskracovali, niekedy boli aj 10 minút niekedy 5 minút. Bolo to nepravidelné a nebolo to bolestivé. V noci som šla hodiť teplú sprchu, nech sa to viac rozbehne. V sprche zrazu čo dve minútky také silnejšie, tak reku, že paráda, to už aby sme išli do pôrodnice. Vyšla som zo sprchy a kontrakcie prestali. Bolo aj 20 minút ticho. Po chvíľke sa rozbehli a znova tak 10 minútové niekedy 5 minútové intervaly. Samozrejme v tú noc som sa snažila, čo to pospať a nabrať energie. No nedalo sami spať.

Cez celý ďalší deň (štvrtok) boli bolesti rovnaké ako v noci. Každý doma mi hovoril, veď už choď, si druhorodička, to už pôjde rýchlo, aby si stihla vôbec doraziť do pôrodnice. Ja som nechcela, veď bolesť nie je taká intenzívna. Cítila som, že otváracie bolesti sú silnejšie. V podvečerných hodinách som sa dala ukecať a vybrali sme sa do pôrodnice. Kontrakcie asi čo 5 minút, naberali pomaly na intenzite. Po príchode som tajne dúfala, že mi lekár povie, že sa otváram. No nič. O 22. hodine večer som bola len na 1 cm. Ach to bolo sklamanie, veď chodím, predychávam, neležím, kontrakcie sú už aj bolestivejšie a nič? Tak mi lekár naordinoval injekciu tzv. pravdy. Že buď sa pôrod spusti alebo si budem môcť v noci pospať a kontrakcie utíchnu. Šla som na izbu k ostatným telhulkám. Hodila som dlhú teplú sprchu, ľahla do postele, zhaslo sa svetlo a kontrakcie zrazu boli dlhé – trvali aj 3 minúty a áno – toto boli tie pravé otváracie. Hneď som vstala na nohy a začala stepovať okolo postele. Boli už oveľa ťažšie predýchateľné, no stále som chodila po vlastných nohách s úsmevom, že konečne hurá, ide to. Injekcia pravdy zabrala – teda nebudem dnes spať, no už budem s drobčekom. Šla som za lekárom, že sa to rozbehlo. Poslal ma na pôrodnú sálu – áno boli to 3 cm už. Vďaka Bohu (hovorím si), no tento tzv. lekársky nalez vôbec nepostupoval.

Mne proste ten adrenalín a vysvietená pôrodná sála, bez intimity nerobí dobre. Nemôžem sa uvoľniť a tak nechať prúdiť telom pôrodný proces. o 3. hodine nadránom sa lekár rozhodol pustiť plodovú vodu, že to pohne pôrodom. A áno pohlo, ale len na 5 cm a vôbec to nešlo ďalej. Moje telo blokovalo narodenie bábätka. Úspech bol, že som sa na 3 cm otvorila v intímnom prostredí na izbe v tme a po polhodinovej sprche v súkromí. No na sále moje telo zrazu nevedelo pokračovať. Vlastne ani to prepustenie plodovej vody dáko nepomohlo a ani dvojnásobne pichnutie spazmolitika nič neurobilo. Dokonca sa mi kontrakcie zastavovali, hoc boli veľmi bolestivé. Intervaly sa predĺžili na raz za 10 – 20 minút. Nadránom prišla veľká únava a opäť sa opakoval pocit, aký bol pri prvom pôrode-zaspávala som na pôrodnej posteli, zimnica, triaška a obavy, že opäť nie som schopná porodiť svoje dieťa. Skrátka strach o život a beznádej. Ráno mi lekár oznámil, že to už musíme popohnať, je to už dlho a pichneme oxytocín. Stop, tri razy som jeho návrh odmietla. Nechcem ešte viac trpieť s vyvolávačkou (spomenula som si na prvý pôrod).

Lenže fakt veľmi empatický lekár prišiel mi opäť navrhnúť (bol ku mne veľmi milý) nech zmením rozhodnutie, že by to bolo fakt dobré. Už som bola naozaj vyčerpaná a bála som sa, že neskôr už naozaj nebudem mat žiadnu silu na vytlačenie. Tak som súhlasila a ráno – v piatok po 7. hodine mi pichli oxytocín a začali rovno tlačiace bolesti. Išlo to veľmi rýchlo. Bola som veľmi vyčerpaná už, celú ma triaslo, zimnica veľká. Nevedela som, že je to už finiš. Bábätko sa narodilo po 8. hodine ráno.

Našťastie lekár sa moc neponáhľal a čakal. A hoc som rodila v polohe ležmo s nohami vyviazanými. Neurobil mi epizotómiu, rešpektoval, že ju nechcem a mojej dcérke nechal dotepať pupočník (nie úplne, to je veľká škoda – no nevedela som si to ustrážiť v tej chvíli, predsalen sa lekári ponáhľajú a čakať je na nich dlho). Po dotepaní mi dali bábätko na moju hruď a zrazu dcérka prestala plakať, pozerala sa na mňa, bola taká krásna. Chcela som nadojčiť, no nepodarilo sa mi to – pupočník mala zviazaný umelou svorkou a nevedela som ju dať bruškom k sebe. Lekár oznámil, že už vám ju vezmeme a hneď vrátime (išli merať, vážiť, umyť, obliesť). Žiaľ, doniesli mi bábätko v perinke. Ani ma nenapadlo ho vyzliecť, resp. už som bola na vodorovnom lehátku a ani by som ho nevedela v leže udržať. Tak som si ju priložila s perinkou a čo nevidím, bábätko sa prisalo a veľa veľa pilo, glgalo mliečko, polhodinu sa mi dojčilo a zaspalo. Bol to neskutočne krásny pocit (novorodenec na sále, po pôrode a výdatne pil – úžasné).

Opäť som bola po pôrode zrazu naplnená veľkou silou, energiu a vitalitou. Hneď som vstala na nohy, do hodinky som aj sedela (žiaden nástrih, ani potrhanie nebolo, jediné mínus po pôrode bola moja kostrč – tá sa mi dlhšie hojila – áno, posunula sa vďaka tej rodiacej polohe ležmo na chrbte). V celku bol môj druhý pôrod oveľa lepší ako prvý. Bol rýchlejší, menej bolestivejší, myslím, že rovnako vyčerpávajúci. Ten pocit, že umieram, strácam vedomie som mala aj pri druhom bábätku. Myslím si, že je to aj tým, akoby sme my matky museli predať v tom jednom okamihu štafetu života. Niečo zomrie, niečo sa narodí. Našťastie ten pocit paniky pominie a je tu zázrak na svete – bábätko, na ktoré sa maminka teší a kvôli ktorému toľko veľa zo seba obetuje. ,,Ľúbim vás detičky moje. Napĺňate môj život a dávate mu veľkú hodnotu a zmysel.

Druhé dieťatko – dcérka je od narodenia osobnosť, ktorá mi mnoho ukazuje. Veľmi zreteľne dáva najavo svoje potreby. Už aj v brušku, keď sme prišli do pôrodnice (na príjme) – zrazu robila veľké pohyby, neprirodzené, akoby som tam mala tri deti naraz. PA nemohli natočiť záznamy, že to ešte nevideli. Bruško sa mi točilo a to, čo bábätko robilo bolo fakt neskutočné. Pravdepodobne vedela, že sme na sále a čosi nie je v poriadku. Že ju čaká náročný čas zrodenia. A ako potretíkrát? Myslím si, že tretia láska ma ešte viac naučí a prinúti zamýšľať sa nad mnohými vecami.

Môj tretí pôrod by mal byť vedomý, s rešpektom (bez vyviazaných nôh v strmeňoch, bez povinného ležania, riadeného tlačenia na chrbte, chcem mať prítmie, intimitu a pri sebe asistentku, ktorej dôverujem). Nechcem medikamety, ktoré len pôrod sťažujú nežiadúcimi účinkami a chcem sebe, i svojmu manželovi a najmä bábätku dopriať nerušený bonding. Chcem, aby sa drobček aklimatizoval v pokoji, s láskou, bez separácie od matky, ktorá je pre neho veľmi nežiadúca a škodlivá. Zároveň nechcem prísť do pôrodnice a dať lekárom moje telo. Nechcem byt odrodená, chcem rodiť ja – ako žena ako matka. Žena ma veľkú silu, cítim, že niekde v mojom vnútri táto sila je. Chcem prijať zodpovednosť za svoje telo, za svoje neistoty a vyriešiť strachy. Chcem si pôrod dokonale užiť, áno užiť si pôrod s láskou a s čo najmenšou boliestkou  Chcem byt rešpektovaná a chcem rešpektovať dieťa, chcem, aby sa moje dieťa narodilo láskyplným a vedomým spôsobom. Verím že spolu s mojim drobčekom v brušku sa nám táto cesta podarí.

V.CH

Anna Kohutová
Jsem porodní bába a průvodkyně ženám na jejich cestě za radostným porodem. Mým velkým přáním je, aby ženy poznaly radost z porodu a děti byly láskypně vítány na tento svět. Můj příběh si přečtěte zde>>
Komentáře

Přidat komentář

Vaše emailová adresa nebude zveřejněna. Vyžadované informace jsou označeny *

Vaše osobní údaje budou použity pouze pro účely zpracování tohoto komentáře.